Farnost jako velká rodina rodin
a
a V úvode môjho príspevku uvádzam krátku historickú genézu farnosti. «Pri pozornom čítaní Skutkov apoštolov zistime, že sa tam nevyskytuje výraz farnosť, ale so samozrejmosťou sa hovorí o cirkevných obciach, zakladaných apoštolmi, alebo ich žiakmi.»[1] A preto farnosť, «ako organizmus odlišný od diecézy nie je nič esenciálne a nenahraditeľné nutné pre život Cirkvi, ktorá môže existovať ba aj existovala určitý čas bez farnosti. I keď z počiatku bola len jednoduchou apoštolskou jeruzalemskou komunmitkou, práve vtedy bola autentickým svedectvom pre tento svet, ako nikdy potom. V tomto období Cirkev poznala skôr komunity kresťanov, na čele ktorých stáli biskupi. Postupne sa kresťanstvo začalo šíriť medzi obyvateľstvom rozptýleným po iných mestách, ale najmä po vidieku. Zo strany Cirkvi bolo potrebné zabezpečiť pre tento kresťanský ľud vysluhovanie svätých tajomstiev a prehlbovanie a udržiavanie ich viery najmä tam, kde nebol prítomný biskup. Postupne sa z týchto spoločensko-sociálnych, ale najmä duchovných potrieb veriacich vyvinula dvojstupňová štruktúra Cirkvi:»[2] «V centrách , skoro vždy veľké mesta ako Atény, Korint, Efez, Rím…), pôsobili zakladatelia misie apoštoli a ich žiaci. Ponich biskupi (episcopoi) a priľahlé teritória boli pod správou delegovaných kňazov (presbyteroi).»[3]
Jasne sa o tejto problematike zmieňuje i Magisterium: «Kedze biskup nemôže vždy a všade osobne stáť na čele celého stáda svojej cirkvi (diecézy) je nútený rozčleniť veriacich na skupiny, medzi ktorými vynikajú farnosti zriadene na jednotlivých miestach pod vedením duchovného pastiera v zastúpení biskupa. Farnosti totiz akymsi sposobom predsavuju celú viditeľnú Cirkev ustanovenu po celom svete.»[4] «V určitom zmysle sú oni Cirkvou, ktorá žije uprostred domov svojich synov a dcér.»[5]
V súčasnosi na čele farnosti stojí «farár, prípadne spolu so svojimi pomocníkmi, ktorý ma vykonávať svoje učiteľské, svätitelské a správcovské poslanie tak, aby sa veriaci a farské pospolitosti naozaj cítili údmi diecézy i celej všeobecnej Cirkvi.»[6] Má byť pastierom ktorý «vie, že ho Kristus neustanovil nato, aby jedine on vzal na seba celé spasitelské poslanie Cirkivi na svete, ale že jeho vzešenou úlohou je tak viest veriacich, aby vsetci svorne svojim spôsobom spolupracovali na spoločnom diele.»[7] Výstižne to vyjadruje i tento príklad: «“Diregent orchestra osobne nehra na všetkých nástrojoch pri koncerte. Jeho úlohou je pomôcť každému hudobníkovi, aby dokázal hrať na svojom nástroji v súlade s ostatnými hráčmi tak, aby hudobne teleso vystupovalo a hralo jednotne.”»[8]
blass.com.au (ORGINAL OBRAZKU)
Aspekty pastorácie
Základnou a najrozsiahlejšou činnosťou Cirkvi je pastorácia, ktorá sa odohráva najmä vo vyššie spomínaných farnostiach. Mala by v sebe zahŕňať tieto nasledovné aspekty: liturgia, ketecheza, diakonia, koinonia.
Liturgia – «sa právom pokladá za vykonávanie kňazského úradu Ježiša Krista. V nej sa vnímateľnými znakmi naznačuje a spôsobom vlastným každému z nich uskutočňuje posväcovanie človeka a tajomného tela Ježiša Krista, čiže Hlava a jej údy, vykonáva dokonalý verejný kult. Preto každé liturgické slávenie Cirkvi je posvätnou činnosťou, ktorej účinnosti sa ani významom, ani stupňom nevyrovná nijaká iná činnosť Cirkvi.»[9] «Živým výrazom nadprirodzeného života je sedem sviatosti ako aj milosť a svätosť, ktorá z nich obdivuhodne vyžaruje.»[10] «Týkajú sa všetkých etáp a všetkých dôležitých chvíľ života kresťana.»[11] Z pomedzi nich má « Eucharistia, ako “sviatosť sviatosti” jedinečné miesto: “všetky ostatné sviatosti sú zamerané na ňu ako na (svoj) cieľ.»[12]
Katechéza - «v okruhu pastoračnej činnosti je ketechizácia cirkevná činnosť, ktorá privádza spoločenstvá a jednotlivých kresťanov k dospelosti vo viere.»[13] Ale v samotnom procese katechizácie je potrebné rozlišovať dva postupné kroky, ktoré spolu navzájom súvisia: «kerygma, čiže ohlasovanie osoby Ježiša a samotnú katechézu, čiže odovzdávanie pokladu viery. Pri kerygme nejde teda o doktrínu, ktorú treba pochopiť rozumom, ale o osobu, ktorú treba slobodne prijať vierou. Kerygma nás vedie k osobnému stretnutiu so zmŕtvychvstalým Kristom a k skúsenosti jeho spásy, ktorá nás robí skrze vieru a obrátenie novými stvoreniami. Je veľkým metodologickym omylom, ak v evanjelizačnej pastorácií začneme vyučovať a katechizovať tých, čo sa ešte znovu nenarodili. „Ak sa niekto znova nenarodí, nemôže uzrieť Božie kráľovstvo“ (Jn 3,3). Katechéza neobsahuje a ani nemôže nahradiť kerygmu. Ona ju predpokladá. Nestačia len katechetické informácie! V Katolíckej cirkvi mame bohatstvo pokladov viery a učenia apoštolov, mame učiteľský úrad i sviatostný život, ale to všetko ma svoj základ v osobe Ježiša Krista, ktorý zomrel a vstal vzmrtvých.»[14] Lebo nik nemôže položiť iný základ okrem toho, čo je položený, a tým je Ježiš Kristus. (1 Kor 3,11)
Diakonia – sa odvíja od prikázania lásky k Bohu a k blížnemu. Nachádza svoje stelesnenie vo viditeľných skutkoch milosrdenstva a služby voči inému človekovi. «Mnohé sociálne activity štátu majú svoj pôvod v Cirkvi a postupne boli pretransformovane do sekulárnej sféry. Cirkev, alebo skôr jej jednotlivý členovia by sa mali prehlbovať v poznaní sociálneho učenia Cirkvi a postupne ho vovádzať do každodenného života a to najmä dôsledným plnením spravodlivosti a lásky, ktoré sú jej magnou chartou.»[15]
Koinonia – «communio má svoj základ vo Sväté písme. Eklezia mala prednosté postavenie v prvotnej Cirkvi, ktorá bola magnetom pre svoje okolie: „Množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu dušu. A nik z nich nehovoril, že niečo z toho, čo mal, je jeho, ale všetko mali spoločné.“ (Sk 4,32) Je to základná predstava o sebe samej, ktorú vyjadrila Cirkev na II. Vatikánskom koncile a je centrálnou a základnou myšlienkou koncilových dokumentov. Toto tajomstvo Cirkvi ako communia sa nám pripomína na začiatku každej eucharistickej slávnosti, keď nám kňaz opakuje pozdrav apoštola Pavla: „Milosť Pána Ježiša Krista a Božia láska i spoločenstvo Svätého Ducha nech je s vami všetkými,“(Kor 13,13) Cirkev ako communio je „novy“ lúď, „mesiánsky“ ľud, ktorý má „za Hlavu Krista“ a ktorého „zákonom“ je nové prikázanie...»[16]
Veľkým požehnaním pre Cirkev súčasnej doby sú malé základňové kresťanské spoločenstvá, ktoré napomáhajú vnášať personálny rozmer pri pastorácii teritoriálnych farnosti, ktoré sú niekedy počtom členov veľmi veľké a tým i neosobne a anonymné. Jan Pavol II v encyklike REDEMPTORIS MISSIO sa vyjadril na adresu týchto malých «kresťanských spoločenstiev, ktoré vnikajú v mnohých partikulárnych cirkvách pocelom svete: “ Tieto nové kresťanské spoločenstvá, ktoré žijú skutočne v jednote s Cirkvou sú znamením života Cirkvi a pomocou pri hlásaní evanjelia. Takéto spoločenstvá decentralizujú a organizujú farnosť»[17] a pretvárajú ju «v spoločenstvo spoločenstiev alebo ako on sam pri jednej príležitosti povedal, rodinu rodín. »[18]
smejkop@yahoo.com
[1]Kalata D, Katolícka farnosť na prechode od klasického modelu k moderném, s.216 in Viera a zivot, VI 3/1996
[2]porov.Congar Y, The priest and layman, s.154, London 1967
[4]SACROSANCTUM CONCILIUM cl.42
[5]porov. CHRISTIFIDELES LAICI
[6]porov. CHRISTUS DOMINUS cl.30
[7]porov. LUMEN GENTIUM cl.30
[8]Hallon J, Jedno srdce a jedna dusa, s.73, Bratislava 1996
[9]Katechizmus Katolíckej cirkvi, SSV Trnava 1999, 2.vydanie, b.1070
[10]EVANGELII NUNTIANDI cl.47
[11]porov. KKC B1210
[12]KKC B.1211
[13]Všeobecné katechetické direktórium cl. 21
[14]Hallon J, Jedno srdce a jedna duša, , Bratislava 1996, s.17
[15] porov. Lobo G.V, SJ, Moral and pastoral questions, India 1985, s.225
[16]porov CHRISTIFIDELES LAICI cl. 19
[17]porov. REDEMPTORIS MISSIO, cl. 51
