Ježíš netouží po početných zástupech obdivovatelů. Hledá učedníky, kteří jsou pro lásku k němu ochotní i ty nejkrásnější lidské vztahy postavit až na druhé místo. Mít Krista na prvním místě – je to pro mě jen věta, která mi nic neříká, nebo cíl, o který usiluji?
http://www.vezmiacti.cz/index.php?page=27
Je to silné vyjádření, jedná se o hebraismus využívající protikladu slov milovat (agapaó) a mít v nenávisti (miseó). Z celkového kontextu Bible je třeba onen výraz nenávidět chápat ve smyslu zařadit na druhé místo. Mt 10,37 užívá jiné vyjádření – milovat více nežli – čímž koriguje smysl textu tak, že z něho skutečně nevyplývá nenávist k vlastní rodině a k sobě, ale ukazuje se na správný žebříček hodnot, jde-li o následování Ježíše a o podíl na budování Božího království.
Ježíše cestou doprovázely velké zástupy. Obrátil se k nim a řekl: "Když někdo přichází ke mně a neklade svého otce, svou matku, ženu, děti, bratry a sestry - ano i sám sebe až na druhé místo, nemůže být mým učedníkem. Kdo nenese svůj kříž a nejde za mnou, nemůže být mým učedníkem. Lk 14,25-33
V jednom rozhovoru s evangelickým teologem Uhsadelem vyprávěl Jung o své cestě do Indie. Jak řekl, pochopil poté, jak zásadní roli hraje přístup k utrpení, protože na něm závisí zdar skutečně plného lidského života: Západ se je pokouší zaplašit a přikrýt drogou. Východ se je snaží rozpustit přerušením kontaktu se světem. Jediná cesta však vede skrze ně: „Utrpení je třeba překonat, což lze uskutečnit jedině tím, že je člověk snáší.“ Jung přitom ukázal rukou na kříž, který visel v jeho pracovně, a dodal, že jedině od Ukřižovaného se můžeme naučit, jak správně s bolestí zacházet.
Ježíš měl v tomto ohledu hlubokou zkušenost. Nemocem a trápením u druhých se nevyhýbal, ale čelil jim. Před svým utrpením neunikal, ale v žádném případě je sám nevyhledával. Bolelo ho, když ho druzí odmítali, když saduceové usilovali o jeho popravu, když ho Jidáš zradil a učedníci opustili. Prošel všemi situacemi lidského strádání: opuštěností, odsouzením, odmítnutím, zraněním, urážkami, výsměchem, obnažením, zesměšněním, přibitím na kříž i smrtí na něm.
Právě ona zkušenost společenství s Pánem umožnila už mnohým zachovat si důstojnost i v utrpení, ponížení a útlaku. Rozjímání o trpícím Ježíši mi pomáhá říci ANO tomu, co mě právě potkalo. Potom mi utrpení nedovolí zahořknout, ale rozlomí mě, abych se mohl propracovat ke svému pravému já, které spočívá na dně duše navzdory nemocem a trápení nepoškozeno. Je to prostor, ve kterém lze vytušit tajemství svého života, a místo, ve kterém se mi Bůh zjevuje novým způsobem jako ten, který mě i uprostřed utrpení drží ve své laskavé dlani.
http://www.vezmiacti.cz/index.php?page=27
23.
neděle v mezidobí
V mnoha situacích života člověk váhá a neví si rady. A tak se můžeme právě tuto neděli zastavit nad otázkou správné volby. První čtení je úryvkem prosby o moudrost. Druhé čtení je ukázkou přímluvy sv. Pavla za správné rozhodnutí ve velice vážné věci. A v evangeliu Ježíš nešetří posluchače. Příslovečně jim nalije čistého vína, když se dostane k otázce rozhodování.
Rozhodnout se je často obtížné, zvláště pro některé povahy. Ježíš v evangeliu nesnižuje vážnost takového procesu. Ale poukazuje na jedno velké nebezpečí – polovičatost. Možná se v dnešní době setkáme s jiným problémem: strachem rozhodnout se vůbec. Mnozí léta odkládají zásadní životní rozhodnutí, až je pozdě. Evangelium mluví samozřejmě o následování Krista. Všimněme si však, jak v textu probleskuje důraz na přijetí našeho osobního života, i když to je někdy těžké. Ježíš nepřidává žádná další břemena, ale vyzývá, abychom přijali vlastní život a v něm se rozhodli pro cestu za Bohem. V tomto smyslu nejde stavět věž svého následování Krista jen trochu či napůl. Taková „bitva“ by byla předem odsouzena k prohře.
http://www.vira.cz/Nedelni-liturgie/23-nedele-v-mezidobi-cyklus-C-1.html
EVANGELIUM
Lk 14,25-33
Kdo se nezřekne všeho, co má, nemůže být mým učedníkem.
Ježíše cestou doprovázely velké zástupy. Obrátil se k nim a řekl: "Když někdo přichází ke mně a neklade svého otce, svou matku, ženu, děti, bratry a sestry - ano i sám sebe až na druhé místo, nemůže být mým učedníkem. Kdo nenese svůj kříž a nejde za mnou, nemůže být mým učedníkem. Když někdo z vás chce stavět věž, nesedne si napřed a nespočítá náklady, jestli má dost na dokončení stavby? Kdyby totiž položil základy a nestačil ji dokončit, vysmáli by se mu všichni, kdo by to viděli, a říkali by: 'Tenhle člověk se pustil do stavby, ale nemohl ji dokončit.' Nebo když má některý král vytáhnout proti jinému králi, aby s ním vedl válku, nesedne si napřed a neuvažuje, jestli se může s deseti tisíci vojáků utkat s tím, kdo proti němu táhne s dvaceti tisíci? Jestliže na to nestačí, vyšle posly, dokud je ten druhý (král) ještě daleko, a žádá o podmínky míru. Tak ani žádný z vás, kdo se nezřekne všeho, co má, nemůže být mým učedníkem."
SIVATOST OBRATENIA
Sv. Maximilián veľmi rád prehrával, keď hral s bratmi šach. To bol jeho „protiťah“. V takomto jednaní nachádzal príležitosť k umŕtvovaniu svojej samolásky a mohol sa úplne obracať k Pánovi. Snaž sa pozerať vo svetle viery na svoje nedostatky a nedokonalosti tak, aby si nebola smutná. Kristus ťa prijíma takú, aká si. Môžeš k nemu ísť s akoukoľvek svojou nedokonalosťou a slabosťou. Napraví, čo si urobila zle a doplní, čo chýba.
Skutočnosť, že hrešíš ťa nesmie udivovať. Skôr sa máš v duchu pokory diviť, že nezlyhávaš. Ak sa divíš a si znechutená pre svoje pády, znamená to, že si dúfala vo vlastné sily, namiesto toho, aby si sa nechala niesť v Ježišovom náručí. Veď „jediný úkon lásky – i nepociťovanej – napravuje všetko. Nie je potrebné byť znechutenou vlastnými chybami, pretože deti často padajú, ale sú príliš malé na to, aby si mohli ublížiť“ píše sv. Terézia z Lisieux.
Keď sa priblížime k cieľu, ktorým je Boh, zdá sa nám, že sa tento cieľ stále vzďaľuje. Je to normálne a zákonité. Keď Terézia vidí túto svoju rastúcu vzdialenosť od Boha, vôbec nie je z toho smutná: „Aká som šťastná, keď vidím, že som taká nedokonalá a že tak veľmi potrebujem Božie milosrdenstvo v okamihu smrti.“
SVIATOSŤ OBRÁTENIA
Vždy, keď pristupuješ s úprimnou skrúšenosťou ku sviatosti zmierenia, ktorú možno nazvať aj sviatosť obrátenia, má tvoja viera veľkú príležitosť rásť. Sviatosť zmierenia často nespĺňa v našom živote svoju úlohu, pretože nám zovšednela a pristupujeme k nej s rutinou, s nedostatočnou prípravou a dispozíciou. Často zabúdaš, že nielen cez Eucharistiu k tebe prúdi Božia milosť a že privilegovanou chvíľou tvojho stretnutia s Kristom je rovnako sviatosť zmierenia.
Spytovanie svedomia musí byť hlbokým pohľadom do vlastných hlbín; musíš vidieť, kde smeruje tvoj život, čo je pre teba najvyššou hodnotou a kým je pre teba Ježiš Kristus. A predovšetkým z toho je potrebné spovedať sa: Kým je pre teba Ježiš Kristus? Aká je tvoja základná voľba? Zvolila si si ho skutočne definitívne? Tu by malo začínať vyznanie hriechov, pretože toto je najdôležitejšie. Ak si sa nerozhodla pre Krista, potom ostatné hriechy sú len dôsledkom tejto zásadnej chyby.
A práve tie sú obvykle najhoršie. Práve medzi nimi sa objavuje ten hriech, že zanedbávaš Krista, opúšťaš ho, dávaš mu len malý kútik vo svojom srdci. A to je tvoje najväčšie zlo, práve tento kompromis a nedostatok rozhodnosti ukazujú, že Kristus pre teba stále nie je najvyššou hodnotou, že ti nie je všetkým, že tvoja viera je stále vlažná.
Medzi piatimi podmienkami sviatosti zmierenia je najdôležitejší akt ľútosti. Ako tráviš čas pred spoveďou? Práve ľútosť má byť tvojou bezprostrednou prípravou na stretnutie sa s Kristom pretože on ťa môže najlepšie otvoriť tomu toku milosti, akým je sviatosť obrátenia. Možno si dostatočne neceníš ten čas pred pristúpením k sviatosti zmierenia – a je to drahocenný čas. Mala by si ho využiť predovšetkým na vzbudenie ľútosti.
Existujú dva typy zbožnosti: jeden z nich možno nazvať egocentrický a druhý teocentrický. V prvom prípade človek sústreďuje svoju pozornosť na seba. Neberie do úvahy Boha, ale iba vlastnú situáciu. Ku spovedi ide s tou myšlienkou, aby sa očistil, pretože hriech je pre neho záťažou, a aby bol pred tvárou Boha v poriadku. Pre takého človeka sa môže spoveď stať akýmsi „aspirínom“ proti boľavému svedomiu, tabletkou, ktorá ho má ukľudniť a vrátiť mu dobré predstavy o sebe samom. Je to neustále sústredenie na seba. Keď taký človek získa rozhrešenie, odchádza zo spovednice možno nie úplne smutný, ale ani nie šťastný. To preto, že je ešte stále sústredený na zlo, ktorého sa práve zbavil.
Keď sa pozrieme na Judáša, môžeme objaviť v jeho správaní po zrade Ježiša mnoho prvkov súvisiacich so spoveďou. Je to spytovanie svedomia, pretože Judáš sa zamýšľa nad tým, čo urobil a uvedomuje si vlastné zlo. Je tu tiež ľútosť – Judáš ľutuje. Chce sa dokonca zmeniť, je tu zámer hriech napraviť. Vyznanie hriechov – Judáš ide k veľkňazom a vyznáva: „Zhrešil som. Zradil som nevinnú krv.“ (Mt 27, 4) Je tu dokonca zadosťučinenie, pretože tridsať strieborných, ktoré za zradu dostal, hádže veľkňazom pod nohy. Nechce odmenu za krv. V správaní a postoji Judáša je možné postrehnúť všetko, čo sa deje pri spovedi. Chýba len jediná, najdôležitejšia vec – viera v Ježišovo milosrdenstvo. Preto je Judášova „spoveď“ taká smutná, taká tragická, zakončená zúfalstvom a samovraždou.
Naša spoveď musí byť podobná Petrovej, ktorý uveril v Kristovo milosrdenstvo a sústredil sa nie natoľko na svoj hriech ako na odpustenie.
Niekto si vyčíta, že sa po spovedi nepolepší. Možno si i ty myslíš, že spoveď je na to, aby si bola lepšia a keď k tomu neprichádza, myslíš si, že tvoje spovede nemajú zmysel; možno uvažuješ o tom, že ak máš byť lepšia a nenapravíš sa, bolo by možno lepšie na spoveď vôbec nechodiť, pretože nebadať žiadny pokrok.
Ideš na spoveď preto, aby si bola neskôr taká dobrá, že by si už nepotrebovala Boha, ktorý je milosrdenstvo samo. Ideš k Bohu pre odpustenie, aby si potom už nikdy jeho odpustenie nepotrebovala, aby si sa mohla obísť bez neho, aj keď on ti chce stále odpúšťať, odpúšťať s radosťou. Ako málo veríme v túto Božiu túžbu po ustavičnom odpúšťaní. Medzi tými, ktorí odchádzajú zo spovednice je tak málo radostných tvárí. – A pritom po spovedi pre teba svet musí byť iný, jasnejší, presvietený vierou v Pánovo milosrdenstvo.
V evanjeliu všetky „spovede“ končia hostinou: Pán prichádza na návštevu k Zachejovi, mýtnik Matúš, budúci evanjelista, pozýva Krista na hostinu, pozýva na ňu súčasne iných mýtnikov a hriešnikov, aby sa všetci radovali z toho, že mu bolo odpustené. Hostinu pripravil tiež otec márnotratného syna. Evanjelium stále spája odpustenie s prvkom radosti.
Ak tvoja ľútosť bude bezmedzná, potom tiež Pánovo milosrdenstvo bude bez hraníc. Premýšľaj, aké sú tvoje spovede? Ľútosť je aktom pokory. V pokore musíš neustále rásť a preto aj ľútosť v tebe musí neustále vzrastať. Nikdy nie je dosť ľútosti a nikdy nie je dosť skrúšenosti.
Sviatosť zmierenia musí byť sviatosťou očakávania, človek po nej musí dychtiť. Vždy je to privilegovaná chvíľa nášho stretnutia sa s Kristom. – Po láske musíš túžiť; ak nie, zraňuješ ju.
PATRÓNI ODPUSTENIA
Jedným z patrónov obrátenia je Zachej. Keď si pomyslíme na túto podivuhodnú postavu, príde nám na um – ako protiklad – postava bohatého muža. Pre bohatého mládenca, ako človeka „spravodlivého“ bolo asi ťažké ľutovať. Veď dodržiaval všetky prikázania desatora, prečo by mal teda ľutovať? Ale Ježiš povedal, že pre takého človeka bude veľmi ťažké vojsť do nebeského Kráľovstva. Mladík si nevšimol to najväčšie zlo v sebe. To, ako bol veľmi pripútaný k bohatstvu a postaveniu, že sa nerozhodol pre Boha so všetkým, čo mal. Zdalo sa mu, že pokiaľ dodržiava desatoro, tak je pred Bohom „všetko v poriadku“. Nevieme, čo sa s ním stalo neskôr, ale taká zrejmá Ježišova bolesť po jeho odchode ukazuje, aký zlý bol jeho duchovný stav.
Okrem tohto „spravodlivého“ mladého muža nám evanjelium predstavuje iný podivný extrém – lotra Zacheja. Môžeme použiť také ostré slová, pretože Zachej, vodca mýtnikov, alebo kolaborantov a zlodejov, bol skutočne človekom poľutovania-hodným podľa jeho vlastnej mienky, aj podľa mienky jeho okolia. Keď sa tento veľký hriešnik stretol s Ježišovým milosrdným pohľadom, niečo sa ho vo vnútri dotklo – a nasledovala tá jeho zvláštna reakcia: „Pane, polovicu svojho majetku dám chudobným a ak som niekoho oklamal, vrátim štvornásobne.“ (Lk 19, 8) Kto z nás by dokázal dať polovicu majetku chudobným a krivdy nahradiť štvornásobne? Je v tom bláznovstvo štedrosti skrúšeného hriešnika, ktorý objavil, že je milovaný. Zachej sa dal strhnúť úžasom a radosťou. K „spravodlivému“ mládencovi sa Ježiš obrátil s návrhom, aby predal svoje bohatstvo, ale Zachejovi nepovedal nič, Zachej to urobil sám, bez nabádania.
Máme teda „spravodlivého“, ktorý neodpovedal na „pohľad plný lásky“ (porov. Mk 10, 21) a odišiel smutný; a máme vodcu zlodejov, ktorý prejavil veľkú citlivosť k Božej láske.
V mnohých kostoloch sa nachádzajú bočné svietidlá, ktoré niekde nazývajú podľa Zacheja – zachejky. Ich symbolika je veľmi hlboká. Majú nám pripomínať tú neobvyklú udalosť, kedy Ježiš, namiesto toho, aby sa išiel najesť k niekomu slušnému, ako bol trebárs bohatý mládenec, povedal vodcovi zlodejov: „Zachej, poď rýchlo dolu, lebo dnes musím zostať v tvojom dome!“ (Lk 19, 5) Prísť k niekomu ako hosť znamenalo nadviazať s ním isté duchovné spoločenstvo. To nebol iba príchod na jedlo, či pohostenie. Nešlo o to niečo zjesť, ale o to nadviazať s niekým zvláštny, intímny vzťah. Ježiš zvolil Zacheja, aby vstúpil do osobného spoločenstva práve s ním. Keď prišiel do domu nepochybne najväčšieho jerišského zlodeja, svojou prítomnosťou tento dom posvätil. Zachejov dom sa tak stal akoby chrámom a svätostánkom. Možno sa nám občas chce povedať Ježišovi: „Pane Ježišu, aký to máš zlý vkus, keď si za svätostánok vyberáš dom a srdce zlodeja!“ Ale Boh je taký bláznivý vo svojej láske k človeku. Ježiš prišiel k Zachejovi, aby jeho domu priniesol spásu. Domu, to znamená samotnému Zachejovi, jeho rodine, ale i všetkým tým, ktorí k nemu prichádzali a sadali s ním k stolu, teda jemu podobným mýtnikov a hriešnikom. Prišiel, aby s nimi tvoril spoločenstvo, aby ich prijal do tohto chrámu, ktorý sám posvätil. Zachejove srdce sa stalo svätostánkom, pretože bolo naozaj skrúšené. Len zo skrúšeného srdca môže Ježiš urobiť svoj pravý svätostánok.
Patrónom sviatosti pokánia je tiež dobrý lotor. Jeho „spoveď“ sa odohrala na kríži. Tam sa priznal k vine, keď povedal: „... dostávame, čo sme si skutkami zaslúžili.“ (Lk 23, 41) Zostane pre nás tajomstvom, čo sa vtedy dialo v jeho duši. Iba z toho, čo nasledovalo si môžeme domyslieť mimoriadny zázrak milosti. Ten človek musel byť veľmi skrúšený, určite sa cítil byť tým najhorším, veď to bol bandita a človek bez cti, podľa mienky ľudí. Ukrižovanie totiž znamenalo zbaviť odsúdenca všetkých práv. Lotor umieral v mukách, všetkým na očiach a prijal to. Akoby svojím výrokom „my trpíme spravodlivo“, hovoril „áno, patrí mi to, zaslúžil som si to“. Musel teda zostúpiť do hĺbky svojej hriešnosti a dosiahnuť na dno ľútosti. To iste tento postoj skrúšenosti a hlbokej pokory urobil jeho srdce spôsobilým pre prijatie Božieho daru viery. Veď aká veľká musela byť jeho viera, keď v zbitom, opľúvanom a stále ešte vysmievanom Ježišovi, ktorý umieral vedľa neho, rozpoznal Kráľa – „Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho Kráľovstva.“ (Lk 23, 42) Pre nás je také ťažké obrátiť sa, lebo je v našom srdci málo ľútosti, a aj naša viera je plytká.
KONVERTOVAŤ K ZÁSADOVOSTI
Proces tvojho obrátenia ťa musí doviesť k evanjeliovému radikalizmu, k dôslednosti viery, ku ktorej Boh vyzýva slovami zo Zjavenia sv. Jána: „Kiež by si bol studený, alebo horúci! Takto, že si vlažný, ani horúci, ani studený, už-už ťa vypľúvam z úst. (Zjv 3, 15-16)
O tom, aká dôležitá je zásadovosť a dôslednosť našej viery hovorí sv. Ján z Kríža a používa pritom predstavu dvoch uviazaných vtákov. Jeden z nich je uviazaný silnou a druhý tenkou niťou. Ich situácia je však nakoniec podobná, pretože obaja zostávajú uväznení. Situácia sa zmení iba vtedy, keď nebudú pripútaní vôbec. Opakom zásadovosti je kompromis, kompromis v prianiach, v postoji, v modlitbe. Boh je maximalista, chce ti dať všetko, ale ty stále chceš málo a prosíš málo. Stále nehľadáš to, čo je najdôležitejšie, čo by bolo uskutočnením účelu tvojho života – aby Kristus v tebe mohol plne žiť a kraľovať. Vieš ako veľmi Bohu zväzuješ ruky, keď prosíš o málo a uspokojuješ sa s kompromisom? V našom živote má byť všetko podriadené jedinému cieľu – aby v nás Kristus rástol a dosiahol svoju plnosť. Všetko má tomu slúžiť, preto Boh vyžaduje radikalizmus i v našich prosbách. Boh ich môže nevypočuť, pretože prosíme o „príliš málo“. To, že Boh vypočul našu prosbu o byt, zdravie, prácu, by mohlo spôsobiť, že by sa potom stal pre nás nepotrebným. Boh nevypočuje naše prosby, ak by nám to, o čo prosíme, nepomohlo k úplnému nasledovaniu Pána. Boh ti vo svojom „bláznovstve lásky“ chce dať všetko, chce ti dať Kráľovstvo, ale ty, ak chceš len tak málo, mu to znemožňuješ. Najskôr, čiže predovšetkým, hľadajte Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a všetko ostatné vám bude pridané. (porov. Mt 6, 33) Niekto povedal, že pokiaľ nebudeš hľadať nadovšetko Božie kráľovstvo, potom i to ostatné, čo ti má byť pridané, bude ti odňaté. Každý tvoj problém, každá ťažkosť je nakoniec Božím volaním, aby si túžila viac, nekonečne viac. Mala by si predovšetkým hľadať Božie kráľovstvo, pretože potom ti bude všetko
Sv. Ambróz zdôrazňuje, že Boh ani tak nehľadí na to, čo mu obetujeme, ako skôr na to, čo si nechávame pre seba. Boh je Bohom žiarlivým, zamiloval si ťa do krajnosti a chce, aby si sa naplno otvorila pre jeho dar, aby ťa mohol zahrnúť všetkým.
Stretnutie Ježiša s bohatým mládencom, ktoré máme v evanjeliách sprostredkované trikrát, sv. Matúšom, sv. Markom a sv. Lukášom, bolo skutočne neobvyklým stretnutím. Keď sa Ježiš vydal na cestu, pribehol jeden človek, padol pred ním na kolená a spýtal sa ho: „Učiteľ, čo dobré mám robiť, aby som mal večný život?“ „Ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania! – Nezabiješ! Nescudzoložíš! Nepokradneš! Nebudeš krivo svedčiť! Cti otca i matku a milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!“ Mladík mu povedal: „Učiteľ, toto všetko som zachovával od svojej mladosti.“ Ježiš naňho pozrel s láskou a povedal mu: „Jedno ti ešte chýba. Choď, predaj všetko, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“ On pri tomto slove zosmutnel a odišiel zarmútený, lebo mal veľký majetok. (porov. Mt 19, 16-22; Mk 10, 17-22)
V ďalšom popise tejto scény nám sv. Lukáš hovorí niečo neobyčajné a prekvapujúce: „Ježiš vidiac, ako zosmutnel povedal: „Ako ťažko vchádzajú do Božieho kráľovstva tí, čo majú majetky!“ (Lk 18, 24) Učeníci sa nad týmito slovami zarazili. Mohli by sme sa tiež začudovať. – Veď zachovával všetky prikázania. Ale Ježiš povedal: „Ako ťažko vchádzajú do Božieho kráľovstva takýto ľudia. Text je šokujúci. Ježiš apoštolom ešte raz povedal: „Deti moje“, ako by rozumel, aké je to pre nich ťažké, „ako ťažko sa vchádza do Božieho kráľovstva! Ľahšie je ťave prejsť cez ucho ihly, ako boháčovi vojsť do Božieho kráľovstva.“ Oni sa ešte viac čudovali a hovorili si: „Kto potom môže byť spasený?“ (porov. Mk 10, 24-26)
Ukazuje sa, že nestačí zachovávať Božie prikázania, že Kristova výzva k evanjeliovému radikalizmu zaväzuje. Musíme teda stále konvertovať k zásadovosti. Keď sv. Terézia z Avily komentuje tento text, hovorí, že bohatému mládencovi chýbalo zrnko „bláznovstva“. Podľa podania sv. Lukáša bol jedným z popredných mužov, mal teda nejaké dôležité postavenie. Musel by sa preto zrieknuť mnohých vecí, vlastne všetkého. V jeho situácii by to bolo skutočne bláznovstvom, musel by počítať s tým, že si o ňom budú ľudia myslieť, že zošalel – opustiť všetko nie je také jednoduché. Ježiš však hovorí: Len ten vojde do nebeského Kráľovstva, kto sa zriekne všetkého pre Boha. Nestačí milovať blížneho ako seba. Veď bohatý mládenec zachovával všetky prikázania.
Bez tohto zrnka bláznovstva nemôžeme nasledovať Pána až do krajnosti. Skôr, či neskôr budeš musieť umierať. Vtedy už bude nutné zanechať všetko; lenže Pán by ťa chcel ušetriť bolesti, ktorá bude tento proces sprevádzať. Bol by rád, keby si opustila všetko svoje bohatstvo už teraz, ale nie úplne v doslovnom zmysle. Zdá sa to prekvapivé, že od nás Pán žiada tak veľa, ale v tejto požiadavke je predsa Božia túžba po našej slobode a našom dobre. Evanjeliové bláznovstvo spočíva v tom, že sa vzdáme všetkého, čo je naše, pre Boha a on sám nám dá na výmenu všetko, čo je Jeho. My odovzdáme naše bezvýznamné všetko a on nám dá svoje veľkolepé všetko, svoje Božie všetko.
www.satmarky.sk/images/duchovna_obnova/viera/viera_04.doc
