Jdi na obsah Jdi na menu
 


8. 8. 2012

 Já jsem chléb života. Vaši otcové jedli na poušti manu, a zemřeli. 

1208-fano-jn_-6--41-51-b.jpg

Toto je chléb, který sestupuje z nebe, aby ten, kdo ho jí, neumřel.
Jan 6, 41-51
 
Dnešný úryvok z evanjelia je priamym pokračovaním z predchádzajúcich dvoch nedieľ. Po zázračnom nasýtení zástupu, keď Ježiš z piatich chlebov a dvoch rýb nasýtil zástup, nik z nasýtených nešomral, naopak hovorili: „Toto je naozaj ten prorok, ktorý má prísť na svet“ (Jn 6,14) a chceli Ježiša urobiť kráľom. Ježiš nestál o ich popularitu, a preto „utiahol sa na vrch celkom sám“ (Jn 6,15). Hľadali Ježiša a našli ho v Kafarnaume. Keď im vyčíta: „Nehľadáte ma preto, že ste videli znamenia, ale preto, že ste jedli z chlebov a nasýtili sa“ (Jn 6,26), nerozumejú. Keď im povie: „Ja som chlieb, ktorý zostúpil z neba“ (Jn 6,41), vtedy dochádza k šomraniu. Na Ježiša pozerajú len prirodzenými očami. Vidia Máriu a Jozefa ako rodičov a jeho príbuzných, a prekáža im, že sa vydáva za niekoho, kto má do činenia s Bohom. I napriek šomraniu Ježiš s nimi rozpráva ďalej. Vysvetľuje na známych udalostiach od prorokov, aby uverili jeho slovám a skutkom. Hovorí: „Kto verí, má večný život“ (Jn 6,47). A tak z textu je vidieť predzvesť toho, čo sa udialo vo večeradle pri večeri, keď po prvýkrát Ježiš premenil chlieb na svoje telo a apoštoli dostávajú príkaz: „Toto robte na moju pamiatku“ (Lk 22,19).
Tieto slová vyhlásil Ježiš tým, ktorí túžili po Vykupiteľovi. Jeho prítomnosť im však natoľko zovšednela, že nemohli prijať Ježišove slová. Preto siaha po prorokoch, ktorí povedali: „Všetkých bude učiť sám Boh“ (Iz 54,13; Jer 31,33-34). Ježiš je chlieb, ktorý svoje božstvo vložil do spôsobov chleba a vína. Prirovnáva sa k manne, ktorú otcovia dostávali z neba počas putovania púšťou. Oni síce pomreli, ale Ježiš hovorí: „Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta“ (Jn 6,51).
 
 
19.
neděle v mezidobí
 
EVANGELIUM
Jan 6, 41-51
 
Já jsem ten chléb živý, který sestoupil z nebe.
 
 
Židé reptali proti Ježíšovi, že řekl: "Já jsem chléb, který sestoupil z nebe." Namítali: "Copak to není Ježíš, syn Josefův? Známe přece jeho otce i matku. Jak tedy může tvrdit: 'Sestoupil jsem z nebe'?"
Ježíš jim odpověděl: "Přestaňte mezi sebou reptat! Nikdo nemůže přijít ke mně, jestliže ho nepřitáhne Otec, který mě poslal; a já ho vzkřísím v poslední den. Stojí psáno v Prorocích: 'Všichni budou vyučeni od Boha'. Každý, kdo slyšel Otce a u něho se učil, přichází ke mně. Ne že by snad někdo Otce viděl; jenom ten, který je od Boha, viděl Otce. Amen, amen, pravím vám: Kdo věří, má život věčný.
Já jsem chléb života. Vaši otcové jedli na poušti manu, a zemřeli. Toto je chléb, který sestupuje z nebe, aby ten, kdo ho jí, neumřel.
Já jsem ten chléb živý, který sestoupil z nebe. Kdo bude jíst tento chléb, bude žít navěky. Chléb, který já dám, je mé tělo, obětované za život světa."
 
 
 
„Židia šomrali na Ježiša“
(Jn 6,41).
 
Na čo všetko v živote sme šomrali? Bolo to na politikov, blízkych príbuzných, na seba... a, priznajme si, bolo to aj na Pána Boha? S odstupom času vieme, že šomraním sme veci nevyriešili, práve naopak, skôr si pohoršili.
  
Začnime dnešnú homíliu starou legendou, v ktorej sa rozpráva, že si kráľ dal zavolať pustovníka, ktorý bol kedysi jeho najobľúbenejším úradníkom ale vzdal sa svojho úradu, lebo kráľ nebol naklonený viere v Ježiša. Na protest odišiel do púšte. Kráľ sa ho pýtal na Kristovo učenie. Pustovník mu na to odpovedal: „Keď chceš, aby som rozprával, najprv musíš vyhnať z tejto miestnosti všetkých nepriateľov. Dokiaľ sú títo okolo teba, nemôžem sa s tebou rozprávať.“ Udivený kráľ sa ho pýta, koho pod tým myslí, lebo v miestnosti okrem neho a pustovníka nebolo nikoho. Pustovník odpovedal: „Predsudky, nenávisť a zlé sklony sú títo nepriatelia. Len rozum, spravodlivosť, dobrá vôľa a láska k pravde môžu byť prítomné keď sa chceš so mnou rozprávať.“
     Táto legenda vyjadruje hlbokú múdrosť, lebo pravdu môže zachytiť len ten, kto má lásku k pravde a u koho je dobrá vôľa ísť za ňou, nasledovať ju. U koho niet dobrej vôle, ten pravdu nikdy nenájde, s tým škoda viesť dialóg. Ten vidí len to, čo chce vidieť, počuje len to, čo chce počuť a čo sa mu hodí. Čo sa mu nehodí, to neregistruje, to pre neho nejestvuje.
     V dnešnom evanjeliu sa táto pravda vyjadruje slovami Ježiša, že každý, kto je z Boha a v neho verí, každý, kto je zameraný na najvyššie Dobro a Pravdu a počúva jeho hlas, ten prichádza k nemu.
     Pravdu človek môže prijať preto, lebo ten, kto ju hovorí, je mu sympatický a má k nemu dôveru alebo preto, že sám vidí jej rozumnosť, jej vnútornú krásu a dôležitosť. Kto rozmýšľa, vidí napríklad, že pokoj bez dôvery je nemysliteľný a dôvera je nemysliteľná bez úcty k pravde. Kto povie, že pravda je to, čo sa jemu alebo určitej skupine hodí, neuvedomuje si, že je to zranenie všetkých, ktorí si želajú pokoj, lebo nikto neodhodí svoje zbrane dotiaľ, kým si nie je istý, že druhý ho neoklame a neublíži mu. Takisto rozumný človek vidí, že sledovanie mocenských cieľov a uvoľnenie napätia je nezlučiteľné.
Život nie sú len materiálne veci, k životu patrí zachovanie krásnych zásad, ktoré chránia všetkých ľudí - zachovávanie Božích prikázaní. Preto Kristus hovorí: Veru, veru, hovorím vám: Nie Mojžiš vám dal chlieb z neba, ale môj Otec vám dáva pravý chlieb z neba. Lebo Boží chlieb je ten, ktorý zostúpi z neba a dáva svetu život. Povedali mu: Pane, vždy nám dávaj taký chlieb. Ježiš im povedal: Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť. O zásadách života a smrti sa nedá vyjednávať. Vo vernosti k týmto zásadám je hľadaná radosť a istota pre všetkých. Náladovosť a kompromisnosť zabíja nielen istotu každého, ale ochromuje život celej spoločnosti. Kresťan si je vedomý, že všetci túto vieru neprijmú. Sú ľudia, ktorým je ľahostajná nielen viera, ale aj svedectvo vedcov, ktorí vďaka vede uverili. Spravodliví ľudia boli v dejinách prenasledovaní, ba i zabíjaní. Spoločnosť v dejinách často oslavovala najväčších lotrov. Vyššia spravodlivosť káže človeku žiť čestne, spravodlivo, dokázať sa obetovať pre dobro, aj keď nik o tom nevie ani sa o tom nedozvie. Ale to nie je stratené, zárukou je Boh. Práve viera vo víťazstvo dobra, ktorá je základom kresťanského učenia, udržuje dobro aj život na zemi. Veď nemalo by zmysel držať sa dobra, ak by lož a násilie mali mať konečné víťazstvo. Lož a násilie nezveľaďujú život, ale ho ničia.
     To si uvedomme na začiatku nového týždňa. Usilujme sa počas nastávajúcich dní dobro vo svete zveľaďovať a propagovať a nezabúdajme, že jedine ten prichádza k Bohu, kto je zameraný na najvyššie Dobro a Pravdu.