19. 1. 2014
Od 18. do 25. ledna se v mnoha zemích světa připomíná Týden modliteb za jednotu křesťanů. Na jižní polokouli, kde je leden obdobím dovolených, se tato iniciativa přesouvá na Letnice.
Týden modliteb za jednotu křesťanů proběhl již více než stokrát a od roku 1968 jsou pak k dispozici společné texty, které provází modlitbu během celého týdne.
Motto Týdne modliteb za jednotu křesťanů 2014 zní "Je snad Kristus rozdělen?". "Pavel navázal na svého Mistra a do společenství, kterému hrozilo rozpolcení, zaslal provokativní dotaz: Je snad Kristus rozdělen? (1K 1,13)
Všem, kdo jeho slovo četli kdysi a kdo je čtou a promýšlejí dnes, je odpověď jasná: Nikoliv, Kristus rozdělen není! Při takové odpovědi na někdejší apoštolovu otázku si pak i my dnes musíme říci: není-li Kristus rozdělen, jak se srovnat se stále ještě neskončeným dělením jeho lidu? Lze vše uzavřít pouze tím, že vztahy mezi křesťany jsou nyní lepší než v minulosti a před negativy zavřít oči? Važme si toho, že proti minulosti zaznamenáváme posun k lepšímu a chraňme každý pokrok ve vzájemné důvěře."
Mt 4,12-23
… aby se naplnilo, co bylo řečeno ústy proroka Izaiáše: „Země Zabulonova a země Neftalimova, u moře, za Jordánem, Galilea pohanská,
lid, který žil v temnotě, uviděl veliké světlo; světlo vzešlo těm, kdo sídlili v krajině a ve stínu smrti.“
Kafarnaum u moře – křižovatka národů, kultur, náboženství... Křižovatka obchodních a vojenských cest spojujících Egypt a Damašek. Dnes bychom řekli: město, v němž jsou obchody otevřené i v neděli a účast na bohoslužbách se pohybuje kolem pár desetin procenta jeho obyvatel. A právě zde začal Ježíš hlásat: „Obraťte se, neboť se přiblížilo nebeské království!“ Nežádá obchodníky, aby zavřeli své krámy, ani si nestěžuje, že lidé nejeví zájem o duchovní témata. Vždyť právě proto začal hlásat zde.
I pro nás nadešel čas odebrat se do Kafarnaa, do pohanské Galileje a tam hlásat: „Obraťte se, neboť se přiblížilo nebeské království!“
Kde je tedy ono Kafarnaum?
Kafarnaum a pohanská Galilea se nachází především v nás. V našem srdci se střetávají nabídky, které si vzájemně odporují.
V našich rodinách je křižovatka různých názorů rodičů, prarodičů, tchýně, vnoučat, dětí... Tam, kde se každý den pohybujeme (ve škole, v práci, v kanceláři, v obchodech...) je prostředí, které má dostatek svých zájmů a nereaguje na křesťanské poselství.
A přece... Ježíš se usadil v Kafarnau a právě tam oslovil rybáře: „Pojďte za mnou, a udělám z vás rybáře lidí.“ Rybáři nejsou lidé, kteří sedí na břehu se založenýma rukama a naříkají, že ryby jsou příliš hluboko a že nemají zájem vplout do sítě. Rybářské řemeslo vyžaduje námahu, zkušenosti, odvahu, umění a především trpělivost. Přesně ty kvality, bez kterých se neobejdou rybáři lidí. Odhodlání k odpovědi se však může zrodit pouze z jistoty, že ten, který volá, je sám velikým světlem, jež vzešlo těm, kteří sídlí v krajině a ve stínu smrti. Jinak budeme jen rozpačitě naznačovat druhým, aby ztlumili své reflektory a uvolnili místečko pro naše nesmělé svítilny.
3.
neděle v mezidobí
Tato neděle již opouští myšlenkový okruh Vánoc a vykresluje nám začátek Ježíšova působení. Ježíš otevírá svoji misi v pohanském prostředí.
EVANGELIUM
Mt 4,12-23
Usadil se v Kafarnau, aby se naplnilo,
co bylo řečeno ústy proroka Izaiáše
Když Ježíš uslyšel, že byl Jan (Křtitel) uvězněn, odebral se do Galileje. Opustil Nazaret, šel a usadil se v Kafarnau při moři v území Zabulonově a Neftalimově, aby se naplnilo, co bylo řečeno ústy proroka Izaiáše:
'Země Zabulonova a země Neftalimova, u moře, za Jordánem, Galilea pohanská, lid, který žil v temnotě, uviděl veliké světlo; světlo vzešlo těm, kdo sídlili v krajině stínu smrti.' Od té doby začal Ježíš hlásat: "Obraťte se, neboť se přiblížilo nebeské království." Když se ubíral podél Galilejského moře, uviděl dva bratry, Šimona, zvaného Petr, a jeho bratra Ondřeje, jak vrhají síť do moře; byli totiž rybáři. Řekl jim: "Pojďte za mnou a udělám z vás rybáře lidí." Oni hned nechali sítě a následovali ho. A jak šel odtamtud dál, uviděl jiné dva bratry, Zebedeova syna Jakuba a jeho bratra Jana, jak na lodi se svým otcem Zebedeem spravují sítě. A povolal je. Oni hned nechali loď i otce a následovali ho. Ježíš pak chodil po celé Galileji, učil v jejich synagógách, hlásal evangelium o (Božím) království a uzdravoval mezi lidem každou nemoc a každou chorobu.
Dialóg vedený medzi náboženstvami,
ale aj dialóg vedúci do vnútra náboženstva
Dialóg vedený medzi náboženstvami, ale aj dialóg vedúci do vnútra náboženstva, ako myšlienka, ako cesta, po ktorej sme sa vydali z úmyslom dosiahnuť istý cieľ (napríklad tú známu biblickú výzvu: „Miluj blížneho svojho ako seba samého...“), je niečo krásne. Evokuje u poslucháča, čitateľa, ktorý vie byť otvorený a reflektuje, porozumenie, toleranciu, vzájomný rešpekt, úctu, sympatie, pokoru, schopnosť počúvať iných, vedieť sa podieľať na ich starostiach, dať útechu, a aj láskyplné chápať partnera, s ktorým vediem dialóg, s čím súvisí samozrejme aj ochota korigovať vlastný postoj, keď mi budú ponúknuté argumenty, že moje názory nemusia byť celkom správne...
Keď chceme hovoriť o dialógu náboženstiev, musíme vidieť dve roviny problému. Dialóg súvisiaci s náboženstvom je problém a vedie sa dvomi smermi. Je to dialóg navonok, dialóg medzi rôznymi náboženstvami, ktorý nemusí byť až natoľko problematický, lebo obsah tohto dialógu sa dá pomerne ľahko definovať, vedia sa určiť hranice možností ako dialóg s iným náboženstvom viesť, ako ďaleko dovoliť si ísť a nestratiť pritom tvár... Ale dialóg, ktorý by sa mal viesť do vnútra náboženského spoločenstva, je oveľa problematickejší. Je otázka, nakoľko k takémuto dialógu vôbec dôjde, lebo veľké svetové náboženstvá nemajú radi kritické hlasy z vlastných radov. Sú tu mocenské štruktúry, ktoré udávajú tón a majú v rukách mechanizmy, ktorými sa určujú dogmy (čo sa má, smie, musí veriť a ako by sa malo veriť). Najväčšia snaha je preto dialóg neviesť, ale kritické hlasy z vlastných radov umlčať.., zacementovať vzťahy, a tak nedať priestor novým ideám.
Teológ a spisovateľ Jonathan Swift, autor kníh o Guliverových cestách, pri návšteve Jeruzalema pred 250 rokmi, povedal: „Na svete je dostatočné množstvo náboženstiev, ktoré vedú k nenávisti, ale primálo tých, ktoré vedú k láske...“ Za týmto skepticko-kritickým konštatovaním známeho anglického spisovateľa sa dejinami ťahá ako krvavá línia neschopnosť ľudí viesť náboženský dialóg – a platí to aj pre súčasnosť. Vzhľadom na situáciu, v akej sa svet a spoločnosť dnes nachádzajú, nedá sa tvrdiť, že ľudstvo zmúdrelo a že blízka budúcnosť by mohla byť iná. Všimnime si aspoň v krátkosti históriu ľudstva a náboženstiev, ktoré ho ovplyvňovali.
Aj v Novom zákone, v Matúšovom evanjeliu (10,34-35) hovorí Ježiš: Nedomnievajte sa, že som prišiel dať pokoj na zem, neprišiel som dať pokoj, ale meč... Tento Ježišov výrok bol počas kresťanských dejín aplikovaný ad absurdum. V desiatom a jedenástom storočí po Kr. vzniká veľká schizma medzi východnou a západnou cirkvou. A stým súvisiace vzájomné exkomunikovanie a prekliatie. Nasledujú križiacke výpravy, likvidácia indiánskej kultúry v Severnej a Južnej Amerike španielskymi katolíkmi a britskými protestantmi. Upaľovanie kacírov a bosoriek... Za zmienku stojí „Bartolomejská noc“ v roku 1572, „Tridsaťročná“ vojna, pogromy na židov v Španielsku a na Ukrajine v 19. stor. a v celej Európe. Celé minulé storočie je poznačené bojmi medzi protestantmi a katolíkmi v Severnom Írsku.
Asi pred 15 rokmi sa odohrala na Balkáne občianska vojna medzi ortodoxnými Srbmi a katolíckymi Chorvátmi pri rozpade Juhoslávie. Bolo to len pred pár rokmi, keď v bosnianskej Srebrenici ortodoxní Srbi zmasakrovali moslimských Bosniakov.
A November 1995 unclassified CIA memorandum estimated 156,500 civilian deaths in the country (all but 10,000 of them in Muslim- or Croat-held territories), not including the 8,000 to 10,000 then still missing from Srebrenica and Zepa enclaves. This figure for civilian deaths far exceeded the estimate in the same report of 81,500 troops killed (45,000 Bosnian government; 6,500 Bosnian Croat; and 30,000 Bosnian Serb).
Bohužiaľ v iných náboženských spoločenstvách to nie je lepšie. Ešte za života proroka Mohameda bol vojnami a mečom rozširovaný islam, ktorý zničil kresťanskú kultúru v severnej Afrike, ale aj iné náboženstvá v Ázii. U mnohých ľudí je islam zafixovaný ako náboženstvo s agresívnymi postojmi a metódami voči iným náboženstvám, ale aj voči vlastným odpadlíkom. V dnešných dňoch je islam známy aj ochotou niektorých sfanatizovaných moslimov, aby sa sami odpálili, a tak spáchali (v ich chápaní) atentát na „neveriacich“. Títo ľudia sú pripravení desiatkam až stovkám ľudí vziať život v nádeji, že sa sami okamžite dostanú do moslimského raja, kde na nich za odmenu, že obetovali v džiháde (svätej vojne) vlastný život, budú čakať panny.
Známa je u moslimov aj vzájomná neznášanlivosť, priam fanatická nenávisť medzi sunitmi a šiítmi. Tieto dva hlavné náboženské smery islamu vznikli krátko po nečakanej smrti proroka, nakoľko nestačil sám určiť niekoho za svojho nástupcu. Vinu za schizmu nesú, alebo príčinou tejto veľkej schizmy u moslimov sú ženy. Fatima, dcéra Mohameda z prvého manželstva, chcela, aby sa nástupcom proroka stal jej manžel Ali a po ňom jej synovia. Aischa, posledná obľúbená mladá manželka Mohameda, zasa pretláčala do popredia svojho otca Abi Bakhra, prorokového svokra.
Vojna, vzájomné sa zabíjanie medzi moslimami a hinduistami v Indii počas britského kolonialismu, ako aj po rozdelení sa krajiny na Indiu a Pakistan, a aj stále napätie medzi týmito dvoma štátmi je latentné. V súčasnosti nevedú priamu vojnu, ale hrozba, že by obidva znepriatelené štáty mohli použiť dokonca atómové zbrane, stále existuje. V Indii, kde žije o niečo viac ako miliarda ľudí, a kde 90 percent obyvateľstva sú hinduisti, prichádza z času na čas takisto ku krvavým nepokojom medzi prívržencami hinduistického náboženstva (ktoré má povesť, že je vo svojej podstate tolerantné) a moslimskou menšinou. Preto aj prišlo, koncom štyridsiatych rokov minulého storočia, keď Briti opustili tento subkontinent a udelili mu samostatnosť, k občianskym vojnám a museli vzniknúť dva štátne celky – India a Pakistan. Fanatickí hinduisti však necúvli ani pred vraždou Mahátma Gándího. On sa vo veľkej miere pričinil, že Angličania museli dať Indii samostatnosť, a zasadzoval sa za vyriešenie konfliktu medzi hindmi a moslimami, a to bez násilia. Jeho vlastní súkmeňovci, fanatickí hindovia ho nechali zavraždiť.
Tibetská forma budhizmu, ktorá je vo svete teraz nesmierne populárna, má imidž veľmi tolerantného náboženstva, aj keď podľa mnohých budhistov samotných nie je to náboženstvo, ale skôr forma etického svetonázoru; náboženstvom ho robí rituál, ktorý praktizujú predovšetkým tibetskí budhisti. Do roku 1950-51, keď Čína začala okupovať Tibet, bol Dalajláma nielen duchovným, ale predovšetkým politickým vodcom krajiny. V Tibete panovala feudálna teokracia.
Tento kritický pohľad na náboženstvá, hlavne na negatívne postoje jedného náboženstva voči druhému, sa dá relativizovať pripomienkou, že zlo, ktoré sa pácha v mene toho ktorého náboženstva a jeho ideológie, je dielo inštitúcií a ľudí, ktorí tieto náboženstvá reprezentujú a využívajú, a to nielen na spásonosné ciele, čo by malo byť každému náboženstvu bytostné, ale často aj na dosiahnutie moci, politického a ekonomického vplyvu. Tiež sa dá povedať, že náboženstvom podmienené konflikty sú často v princípe konflikty vyvolané ekonomickou a politickou nerovnováhou medzi skupinami ľudí, alebo medzi jednotlivými krajinami a etnikami a že náboženstvo sa nechalo zneužiť, aby legitimizovalo násilie, ktoré bolo potrebné na dosiahnutie viac-menej svetských cieľov.
Zostáva však stále niekoľko otázok nezodpovedaných. Dá sa niečo pozitívne povedať na tému dialóg medzi náboženstvami? Poznáme aspoň niektoré osobnosti, ktoré sa pričinili o to, aby bol takýto dialóg možný? Určite existovali a ešte existujú osobnosti, pre ktorých bol dialóg medzi náboženstvami bytostne dôležitý. Nebolo ich veľa, ale predsa. Na prvom mieste chcem ešte raz spomenúť Mahátmu Gándího. Pre mňa osobne jedna z najväčších osobností minulého tisícročia. Alebo Matka Tereza, ktorá myšlienku lásky k blížnemu žila a praktizovala každým dňom svojho života. Možno si neuvedomovala, že to, čo robí, je tiež istý spôsob ako nadviazať kontakt, ako by mohol vyzerať dialóg medzi ľuďmi rôzneho náboženského vierovyznania. Pápež Ján Pavol II. zúčastnil sa roku 1986 na ekumenickom stretnutí v Assisi, kde sa stretol s dalajlámom, patriarchami ortodoxných cirkví, s moslimskými, židovskými a hinduistickými duchovnými vodcami. Tento pápežov čin dodnes niektoré fundamentalistické zoskupenia v katolíckej cirkvi nestrávili, odsudzujú ho, a keby mohli, najradšej by Karola Wojtylu exkomunikovali.
Natíska sa ďalšia otázka: Je vôbec dialóg medzi náboženstvami reálne možný? Existuje možnosť ho zintenzívniť? Možná odpoveď: Samozrejme, ak sa náboženstvá pokúsia koncentrovať na svoje bytostné poslanie. Všetky svetové náboženstvá majú svoj pôvod v ďalekej minulosti. Prvotné formy náboženstva (protonáboženstva) vznikali na počiatočnom stupni vývoja ľudského vedomia, keď ešte strach, fantázia, viera a poznanie navzájom splývali. Postupne sa ale rozvíjali v úzkej súvislosti s ostatnými atribútmi vznikajúceho náboženstva – s obetnými ceremóniami, magickými obradmi a modlitebnými formulami. Tento vývoj náboženstva má za sebou niekoľko tisícročný vývoj, ktorý sa v historicky daných situáciách musel prispôsobovať rôznym okolnostiam.
Každé z univerzálnych náboženstiev má svoje špecifiká, ale mnohé z nich sú vlastné aj iným náboženstvám. Veľa základných kategórií sa prelína a súvisí jedna s druhou, čo vedie k téze, že náboženstvá vo svojej podstate majú a musia mať morálnu silu viesť ľudstvo k blahu a dobru, že na základe svojej vnútornej autority majú schopnosť ponúknuť ľudstvu jednotnú alternatívu, ktorá bude chrániť ľudskú dôstojnosť, umožní mať slobodný názor a slobodu prejavu, zaručí rešpektovanie základných ľudských práv, dokáže viesť otvorený dialóg bez predsudkov vo vnútri náboženského spoločenstva, ako aj s príslušníkmi iných náboženstiev.
Tu sa otvára obrovská šanca pre náboženstvá, aby s bezpodmienečnou autoritou, ktorá je vlastná len im, deklarovali zachovanie ľudskej dôstojnosti. Náboženstvá by mali dosiahnuť, aby elementárne princípy ľudskosti nadobudli všeobecnú platnosť. Je to dokonca ich svätá povinnosť. V tomto smere majú väčšiu zodpovednosť ako politici, filozofi a iné profesie s humánnym poslaním. Svetové náboženstvá majú spoločného menovateľa, totiž vo všetkých univerzálnych náboženstvách nájdeme päť veľkých prikázaní: Nezabiješ, nepokradneš, neoklameš, nezosmilníš, cti svojich rodičov a deti.
Tieto základné náboženské prikázania nájdeme v rôznych obmenách v každom náboženstve. Môžu sa na prvý pohľad javiť ako archaické, nereálne, ako neuskutočniteľné predstavy, ako mátanie v hlavách niekoľkých rojkov a idealistov. Ale práve tieto normy sú základnou zásadou náboženského postoja a sú zároveň dôležitou aplikáciou pre každodenný život. Ako by sme teda mali definovať náboženstvo, keďže sa prelína s normami bežnej etiky? Jednu možnú definíciu nám ponúkajú religionisti Rudolf Otto a Mircea Eliade, ktorí takmer zhodne definujú náboženstvá asi takto: „V každom náboženstve je podstatné zážitkové stretnutie s transcendentom, čiže svätosťou, svätou dimenziou, a to bez ohľadu na to, či máme na mysli personálneho, alebo nepersonálneho Boha, nadprirodzené sily, kozmický alebo univerzálny vyšší princíp. Náboženstvo je v tradícii a v spoločenstve živo sa uskutočňujúci a realizujúci sociálno-individuálny vzťah k niečomu, čo presahuje ľudské bytie...“
Inými slovami: Náboženstvo je aktom hľadania, aktom etického postoja a mravouky, aktom viery a aktom hľadania cesty k spáse. Môžeme povedať, že náboženstvo je, a to na racionálnej úrovni, vierou a osobným presvedčením ovplyvnený svetonázor. Na úrovni emocionálnej je to poznanie základných ľudských pocitov, ako je láska, nenávisť, šťastie a utrpenie. Náboženstvo nám teda sprostredkuje najvyššie hodnoty a normy, vytvára a formuje spoločnosť. V tomto zmysle je možné náboženstvo chápať ako sám život, ako žitý život zapísaný v srdciach ľudí, sprevádzajúci veriaceho človeka od kolísky až po hrob. Každé náboženstvo, či už sú to monoteistické náboženstvá (židovstvo, kresťanstvo, islam), ktorých veriaci sa odvolávajú na poslednú, absolútnu autoritu vo forme Stvoriteľa, jediného a jedinečného, ktorého môžeme oslovovať dôverným „Ty“, alebo náboženstvá, svetonázorové zoskupenia, rozšírené najmä v Ázii, ako sú hinduizmus, budhizmus, čínsky univerzalizmus, ktoré sa odvolávajú na vyšší kozmický princíp.
Teda všetky náboženstvá môžu ľudstvu ukázať spoločnú cestu, spoločné východiská, a to aj tam, kde veľakrát politici, ekonómovia, filozofi, teológovia ale aj iní interpreti náboženstva zlyhávajú. To by mohla byť tá spoločná cesta, čo vedie ku globálnemu dialógu.
Dosiahnuť a viesť dialóg s príslušníkmi iných náboženstiev sa dá samozrejme aj na celkom obyčajnej individuálnej úrovni. Tú možnosť má každý z nás. Pomôcť nám môže jedna stará, možno až naivne znejúca múdrosť. Múdrosť, ktorú pozná každé náboženstvo, múdrosť nám všetkým dobre známa, bytostne blízka, ktorá platí v každej dobe a ktorej hovoríme aj „zlaté pravidlo“: „Nerob nikdy nikomu to, čo nechceš, aby on tebe urobil.“ Alebo ešte lepšie, keď budeme praktizovať pozitívnu formu tejto múdrosti: „Rob každému len to, čo chceš, aby aj on tebe urobil.“
